(B+) Deník Petronelly

Som normálne dievča. V detstve ma rodičia viedli k športu, ale nebol to žiadny dril. Len tak nejako som si ochutnala od každého niečo. Zoznámila som sa tak postupne s bazénom, snehom, ľadom i bežeckým oválom.

Zimné športy sú krásne, ale úprimne mi to naozaj veľmi nejde. Korčule tak nejako, bežky keď zavriem oči a zjazdovky som mala na nohách asi pred tridsiatimi rokmi. Plávam, ale určite by som neprekonala kanál La Manche. V detstve som asi najdlhšie vydržala u atletiky. Skok do výšky, do diaľky a behanie.

Potom prišiel nenávidený telocvik na strednej škole, kde zoznámenie s gymnastikou bol naozaj šok. Síce gymnastika rozvíja všestranne ľudské telo, ale v ten moment som sa len každý týždeň utvrdzovala, že som totálne drevo. A najhorší kostlivec bol pre mňa výmyk, ktorý som nikdy nedala a keď sa to vezme, som tu a žijem.

S deťmi prišiel životný kolobeh, kedy aj ja som im chcela ukázať, ako je šport dôležitý. Myslím, že sa to v podstate podarilo, len mali rovnakého kostlivca v skrini ako ja, a tým bola už spomínaná gymnastika.

Ja som vyskúšala s pribúdajúcim životom tenis, squash, jogu, bicykel, fitness, golf. Každé malo niečo do seba. Niečo šlo lepšie, niečo horšie. Najdlhšie som jeden čas vydržala u jogy. Pomohla mi s bolesťou chrbta, získala som ohybnosť a pružnosť, našla som vnútorný pokoj.

Lenže potom som začala robiť v živote čistku a prišli veľké osobné problémy. Zrazu mi pokoj na lekciách začal vadiť a totálne ma to rozhodilo. Akonáhle som na jednej lekciu začala plakať, bol koniec jogy – aspoň na čas.

A nastal problém. Potrebovala som utekať od problémov, a vlastne aj z domova, a nevedela kam. Išla som niekoľkokrát na mučidlá do fitka, ale nebolo to ono. A potom to prišlo. Skúsila som sa zoznámiť s behaním.

Priznám sa, na začiatku mi to vôbec nič nehovorilo a stále som si hovorila, čo na tom tý ľudia vidia. Boleli ma nohy, mala som kŕče a pichalo ma v boku. No sakra, to bolo v háji. Lenže ja som vedela, že jednoducho musím. Musím niečo robiť, alebo skončím s antidepresívami a fľašou vína. Zničím sa a bude zo mňa troska.

Nevzdala som to a pomaličky chodila unikať. A hurá! Začali sa pomaličky ukazovať pozitívne veci. Lepšie som dýchala, pomaličky som pridávala vzdialenosť a hlavne – nádherne som si čistila hlavu. Samozrejme to bolo poznať aj na fyzičke.

A teraz? Pri behaní cítim svoju silu a odhodlanosť. Je to pre mňa legálna droga, radosť a tiež osobná výzva. Pocity, ktoré mám po dobehnutí svojho cieľa, sú neopísateľné. Je to hrdosť, pýcha, ale tiež pokora.

Šťastie, ktoré mi vháňa slzy do očí. A aj keď to niekedy veľmi bolí, vždy sa teším na ďalšie nabudúce. Viem, že potom krásne spím-mala som veľké problémy a tiež lepšie jem aj s tým som mala problém.

Tým vzdávam poklonu tomuto športu a nielen jemu. Fandím všetkým ľuďom, čo niečo robia pre svoje telo a svoj mozog. Žijeme v dobe, keď nás stres v práci a vzťahové problémy totálne ničia.

Viem, že je jednoduchšie vziať si prášok a ľahnúť si, ale tadiaľ cesta nevedie. Vo vnútri sme všetci bojovníci! Sám sebe ukázať svoju silu a bojovnosť, to je proste už sakra proste niečo, pre čo je dobré zdvihnúť zadok a ísť behať 🙂

PÁČIL SA VÁM ČLÁNOK? ZDIEĽAJTE HO.
Share on facebook
Share on linkedin
Share on whatsapp
Share on email

Nezmeškajte ďalšiu výzvu:

Kontakt

  • podpora@vyzvabezce.cz

  • +420 777 646 808
  • Československé armády 820/35 160 00 PRAHA 6

%d blogerom sa páči toto: